Živé príbehy z knižnice - Ľuboš
Posedenia s čitateľmi ONS považujem za natoľko výnimočné, že si trúfam podeliť sa o ne aj s Vami. Mrzelo by ma, keby po nich neostal ani taký nedokonalý portrét, aký prinášajú nasledujúce riadky. Text o Ľubošovi Korenčíkovi je príliš krátky na to, aby ste ho dobre spoznali, ale možno bude stačiť k tomu, aby ste v ňom zahliadli človeka s nadhľadom a humorom, a pritom vážne ponoreného do vecí spoločenských. Prisuňte si stoličku, sedíme v preplnenej kaviarni. „Ľuboš, ako ma vidíš, keď sa na mňa pozeráš?“ pýtam sa a tou otázkou sa vlastne priznávam k tomu, že v každom rozhovore sledujem tvár druhého, a zároveň samu seba jeho očami. Všimla som si, že pri stretnutí s nevidiacim, či veľmi zle vidiacim človekom sa stávam pre seba tak trochu záhadou. Aký obraz vytváram v jeho mysli? „Vidím ťa rozmazane. Na ulici by som ťa nespoznal a tak sa ku mne nemusíš priznať, keď ma náhodou stretneš“, odpovie mi Ľuboš milo. Rozhovor začneme pekne od Adama, vlastne od Princeznej Diany. Keď sa v roku 1991 na druhom poschodí Mestskej knižnice expresne vyčistili police a zaplnili sa magnetofónovými kazetami, a keď personál dôstojne zvládol kráľovskú návštevu, novo otvorené oddelenie čakalo na svojich čitateľov. Ľuboš, ktorý v tomto období prišiel o zrak a pribudli mu problémy s chôdzou, sa tam ako jeden z prvých úspešne „vyštveral“. Dodnes si živo pamätá ako v budove nepremával výťah a tak s námahou stúpal po točitom schodisku zdobenom zábradlím, viac hodnotným z hľadiska estetiky ako funkcie. Za odmenu si odnášal tašky s kazetami. Keďže jedna kniha bývala v tých časoch nahratá aj na dvanástich kazetách, boli potrebné naozaj veľké igelitky alebo turistické ruksaky. Tituly si vyberal rad do radu, no najviac si pamätá, ako sa púšťal do historických románov Stefana Zweiga a „Dumasoviek“. Dejiny, ktoré ho priťahovali od detstva, si vybral za predmet svojho štúdia a pedagogickú fakultu ukončil v odbore učiteľstvo dejepisu, občianskej náuky a etiky. Znalosť histórie ho neskôr priviedla aj k tomu, aby sa spoločensky angažoval. S priateľmi založil občianske združenie Ladon, - nazvané podľa bájneho draka, ktorého Hera ustanovila za strážcu stromu so zlatými jablkami. Ibaže v Ľubošovom ponímaní je tým vzácnym stromom náš svet, ktorý treba chrániť pred úpadkom či ľuďmi, ktorí si chcú jeho plody privlastniť pre seba, inými slovami, pred totalitou a neslobodou. V tejto súvislosti o.z. Ladon zorganizoval sériu diskusných večerov s názvom „Poézia demokracie“ a iné spoločensky prospešné aktivity. Raz ročne je to spomienkové stretnutie Sviečka pre generála Viesta, venované veliteľovi Slovenského národného povstania, Rudolfovi Viestovi. Ďalší zaujímavý projekt sa volá „pozastávka“. V jeho názve sa skrýva výzva „pozastaviť sa“. A nad čím? Prečo nie nad tým, kde to vlastne stojíme? Aké sú historické a umelecké rozmery tejto ulice, jednej sklenej búdky, pod ktorou čakám na autobus? Prečo sa Bárdošova volá Bárdošova? Ľuboš vysvetľuje, že projekt „pozastávka“ mal vďaka informačným tabuliam slúžiť ľuďom, ktorí čakajú na svoj spoj a rozšíriť im obzory o mieste, na ktorom sa práve nachádzajú. Je škoda, že tento jedinečný nápad kvôli rôznym prekážkam nedopadol podľa predstáv členov združenia a nebol realizovaný v takej miere, ako si predstavovali. Ale pozastavme sa ešte na našom mieste, v kaviarni. Ľubošovi nad šálkou dopitej kávy ukazujem svoje čerstvo kúpené komiksy, a hoci v nich občas zahliadne siluetu postavy a inokedy celkom nič, je veľmi zvedavý. Ako dieťa komiksy zbožňoval a viaže sa k nim aj spomienka na to, keď prestal vidieť. Ako prvé ho totiž rozhnevalo, že nevidí Myšiaka Mickeyho v svojom rozčítanom komikse. Rozmýšľam, aký silný vzťah k čítaniu a vôbec ku kultúre musí mať človek, ktorý si najskôr uvedomí zmiznutie sveta v komiksovom okne? Ľuboša nakoniec odprevádzam na zastávku a keď zmizne v autobuse, spomeniem si na to, ako mi rozprával o svojich cestách mhd. Keď bol dieťa, stalo sa mu, že ho niektorí páni doslova vyťahali za uši, mysliac si, že je to chuligán, ktorý neuvoľnil miesto staršiemu človeku. A tak ešte jedna otázka-hádanka na záver - kto toho nevidel viac – Ľuboš, alebo ten pán, čo s hnevom dvíhal zo sedadla nevidiaceho chlapca? Na záver už len spomeniem, že Ľuboš píše/písal básne. A tu je jedna z nich. JESENOSEČ Už počuť dupanie a frkot Figuliných koní na Gaštanovej ulici. Aké je to krásne, veď jeseň je plná krásnych vôní a je jedno, že tie kone sú len poníci. Keď prídeme domov, na modrom plameni v starom čajníku mi uvaríš čaj. Koľko ich je, z iných svetov znamení, čo pre nás obyčaj. Z lavičiek sa lúpe farba, lak. Na jeseň vraj odletia aj husi vo véčku na sever. Neviem, na vlastné oko som ich nikdy nevidel. No zrejme je to tak. Koľko z tých jesení sa prestriedalo na zemi? Zrejme viac než glaciál. Koľko stvorení už bolo v tesnom spojení, zatiaľ čo na stromoch lístie žltlo, mizne svetlo, no nie žiaľ. Žiaľ.
Text: Katarína Marinová foto: Natália Angletová
